13. decembra 2021 • Správa z trhu

Centrálne banky zahnané v kúte – čo prinesie budúci rok?

Relatívne dobrý vývoj pandemickej situácie umožnil väčšine rozvinutých ekonomík pokračovať v zotavovaní aj v druhom polroku. Toto zotavovanie však nebolo rovnomerné a sprevádzajú ho pokračujúce nerovnováhy, ktoré sa prejavujú aj znepokojivým nárastom inflácie. Práve tieto vytrvalé inflačné tlaky boli v ostatných mesiacoch najväčším zdrojom neistoty na finančných trhoch a mali zásadný vplyv na pohyby jednotlivých aktív. A to nielen kvôli ich dopadom na ďalší vývoj ekonomiky, ale predovšetkým kvôli ich potenciálu ovplyvniť politiku centrálnych bánk.

Zotavovanie ekonomík pokračuje, ale v pomalšom tempe

Väčšina vyspelých ekonomík, vrátane krajín eurozóny a Spojených štátov, pokračovala v druhom polroku v pomerne silnom zotavovaní z následkov pandémie, hoci tempo ich oživenia začalo postupne spomaľovať. Najskôr v Spojených štátoch, neskôr aj v eurozóne.

V americkej ekonomike boli príznaky spomaľovania tempa rastu jasne viditeľné už v priebehu augusta, keď začali predstihové makroekonomické indikátory poukazovať na zhoršovanie spotrebiteľského sentimentu a pokles spotrebiteľských výdavkov. Pod tento vývoj sa podpísal opätovný nárast prípadov COVID-19 ako aj vytrvalý rast cien, pretrvávanie nerovnováh na trhu práce a problémy na strane ponuky vrátane výpadkov v dodávateľských reťazcoch a nedostatku zamestnancov v odvetví služieb.

Spotrebiteľský sentiment takisto rozhodne nezlepšilo ukončenie veľkej časti mimoriadnych pandemických benefitov a zložitý domáci politický vývoj. Neschopnosť demokratov a republikánov dohodnúť sa na čomkoľvek sprevádzaná súčasným vnútorným bojom progresívneho a konzervatívneho krídla v rámci Demokratickej strany, vyústila do de facto paralyzovaného Kongresu.

Americká ekonomika zaznamenala pod tlakom týchto faktorov výrazné spomalenie tempa rastu už v treťom kvartáli, keď dosiahla anualizovaný rast HDP iba na úrovni 2%. Tým výrazne zaostala nielen za výkonom z predchádzajúceho kvartálu (6,7%) ale aj za očakávaniami analytikov, ktorí počítali s 2,7% expanziou.

V európskych ekonomikách došlo ku spomaľovaniu tempa oživenia neskôr, ako v Spojených štátov. Jedným z dôvodov je neskorší začiatok zotavovania európskych ekonomík, ktorý mal za následok že inflácia, sprevádzajúca v súčasnosti zotavovanie prakticky všetkých vyspelých ekonomík, začala v Európe rásť neskôr, ako v Spojených štátoch. Rolu však zohralo aj rozdielne načasovanie ďalších vĺn koronavírusu, politické rozdiely a odlišnosti vo vývoji na trhu práce.

Ekonomiky krajín eurozóny tak v treťom kvartáli ešte dosiahli solídny medzikvartálny rast na úrovni 2,2%. Medzi výkonmi jednotlivým ekonomík eurozóny však boli, ako obvykle, pomerne výrazné rozdiely. Tempo rastu slovenskej ekonomiky patrilo k najslabším v EÚ.

V štvrtom kvartáli však začali aj na európske ekonomiky doliehať negatívne dopady pretrvávajúcich inflačných tlakov, ako aj zimná vlna koronavírusu.

Komplikovaný vývoj v Číne a v ďalších rozvíjajúcich sa trhoch

V ostatných rozvinutých ekonomikách dochádzalo k v zásade podobnému vývoju ako v európskej či americkej ekonomike – pokračovanie zotavovania v spomaľujúcom tempe. Tento vývoj je v ostrom kontrakte so stavom ekonomiky v mnohých rozvíjajúcich sa ekonomikách, kde sa ekonomické zotavovanie stále ani nezačalo a to v dôsledku mimoriadne nízkej miery vakcinácie, slabého zdravotníckemu systému a nízkej kapacity miestnych ekonomík absorbovať šoky.

Vývoj v čínskej ekonomike je špecifický. Tempo rastu čínskej ekonomiky síce v ostatných mesiacoch takisto spomaľuje, avšak tento vývoj je spôsobený viac vnútornými ako vonkajšími faktormi. Čínska ekonomika v súčasnosti čelí niekoľkým, vzájomne sa prelínajúcim, sektorovo špecifickým krízam a rizikovým faktorom, ktoré sa začínajú čoraz viac podpisovať na jej výkone. Ide najmä o krízu v realitnom sektore podieľajúcom sa na celkovom HDP až 20%, krízu v domácom technologickom sektore spôsobenú ostrými regulačnými zásahmi vlády a energetickú krízu.

Situáciu ďalej komplikuje stále slabý spotrebiteľský dopyt, ktorý bráni firmám prenášať zvýšené ceny vstupov na spotrebiteľov, a prístup „nulovej tolerancie“ voči COVID-19 zo strany vlády, ktorý sa prejavuje odstávkami fabrík či prístavov v prípade, ak na koronavírus ochorie čo i len jeden zamestnanec. Je veľkou otázkou do budúcnosti, či sa čínskym predstaviteľom podarí tieto krízy a rizikové faktory zvládnuť bez prepuknutia veľkej ekonomickej krízy.

Inflácia rýchlo rastie

Práve spomenutý problematický vývoj v rozvíjajúcich sa ekonomikách a v Číne je jednou z príčin súčasného prudkého nárastu inflácie v rozvinutých ekonomikách vrátane európskych krajín a Spojených štátov. Naďalej nepriaznivý vývoj pandemickej i ekonomickej situácie vedie v rozvíjajúcich sa krajinách k výpadkom vo výrobe i v ťažbe základných surovín, ktoré následne spôsobujú problémy a zdržania v globálnych výrobných a dodávateľských reťazcoch. Tieto výpadky a zdržania súčasne motivujú západné firmy k presúvaniu výroby bližšie k cieľovým trhom, čo má za následok rast výrobných nákladov.

Časté odstávky v čínskych továrňach a prístavoch v dôsledku výskytu prípadov COVID-19 v snahe/nutnosti obmedziť spotrebu energie tieto problémy ďalej komplikujú. Výsledkom sú rastúce ceny vstupov a prepravy vytvárajúce tlak na rast cien finálnych výrobkov.

Ten je ďalej posilňovaný súčasným špecifickým priebehom zotavovania dopytu v rozvinutých krajinách, kde sa spotrebitelia i podniky zväčša mohli počas pandémie oprieť o štedré schémy štátnej pomoci. Vďaka tomu nezaznamenali výrazný výpadok príjmov a nazhromaždili si úspory, ktoré v najťažších mesiacoch pandémie nebolo kde míňať. Akonáhle však pandémia ustúpila, začali tieto nahromadené úspory rýchlo míňať, čím došlo k skokovitému nárastu dopytu pri pretrvávajúcich problémoch na strane ponuky.

Napokon, k týmto faktorom sa ďalej pridala rodiaca sa energetická kríza spôsobená ako skokovitým zotavovaním sa ekonomiky z pandémie tak aj politickými faktormi (dianie ohľadom Nord Stream II, prechod na obnoviteľné zdroje energie).

Výsledkom pôsobenia týchto vzájomne sa prelínajúcich faktorov je rýchly rast spotrebiteľských cien, pod ktorý sa v jednotlivých krajinách ďalej podpisujú aj lokálne špecifické faktory ako opätovné zvýšenie DPH v Nemecku či výrazné nerovnováhy na trhu práce v USA.

Hlavné centrálne banky zatiaľ vyčkávajú so zvyšovaním sadzieb

Rastúca inflácia pri slabnúcom tempe zotavovania sa ekonomík je veľkou dilemou pre centrálne banky v rozvinutých ekonomikách.

Štandardnou odpoveďou centrálnych bánk na rastúcu infláciu je zvýšenie úrokových sadzieb. Vyššie úrokové sadzby totiž tlmia rast úverov a v konečnom dôsledku aj spotrebiteľský dopyt, čím znižujú tlak na rast cien. Problémom však je, že tento štandardný „recept“ na zníženie inflácie v súčasnom prostredí nemusí fungovať a namiesto zníženia inflácie môže ešte viesť ku znásobeniu problémov spôsobených vysokou infláciou.

Pod súčasný nárast inflácie sa totiž podpisujú predovšetkým faktory na strane ponuky a špecifické dopady pandémie, ktoré sú v zásade mimo kontrolu centrálnych bánk. Zvýšenie úrokových sadzieb jednoducho nijako nepomôže vyriešiť problémy v dodávateľských reťazcoch ani nijako neovplyvní vývoj pandémie vo svete.

Jediné, čo môže zvýšenie sadzieb v tejto situácii dosiahnuť, je pridusenie dopytu. Skokovitý a zrejme iba dočasný nárast dopytu pri zotavovaní sa ekonomík z pandémie je však iba jedným, a nie hlavným, z faktorov tlačiacich na rast cien. Jeho pridusenie by nielenže prerušilo krehké zotavovanie sa ekonomík z pandémie ale nemuselo by ani viesť k zníženiu inflácie. Výsledkom by tak mohla byť stagflácia – stagnácia ekonomického rastu pri súčasnej vysokej inflácie.

Centrálne banky najväčších svetových ekonomík vrátane Fedu a ECB preto zatiaľ zvolili opatrný postoj. Ich predstavitelia priznávajú, že ich súčasný prudký a vytrvalý rast inflácie prekvapil, avšak trvajú na tom, že má iba prechodný charakter a v priebehu budúceho roka ustúpi. Súčasne zdôrazňujú, že ekonomiky ešte nie sú plne zotavené z pandémie a naďalej preto potrebujú podporu (aj) vo forme uvoľnenej monetárnej politiky. Na zvyšovanie úrokových sadzieb tak zatiaľ nevidia dôvod.

Fed pristúpil na začiatku novembra iba k čiastkovému sprísneniu monetárnej politiky formou zahájenia postupného ukončovania pravidelných mesačných nákupov aktív. ECB takisto znížila tempo nákupov v rámci núdzového pandemického programu nákupov aktív. Obe banky však zdôraznili, že zvýšenie sadzieb aktuálne nechystajú.

Centrálne banky menších a rozvíjajúcich sa krajín si na rozdiel od Fedu či ECB nemôžu dovoliť vyčkávať so zvyšovaním sadzieb. Majú totiž menšiu kredibilitu, menšiu schopnosť ovplyvniť inflačné očakávania, menej efektívnych nástrojov a slabšiu menu náchylnú na prudké poklesy. Mnohé z centrálnych bánk menších a rozvíjajúcich sa krajín tak už v ostatných mesiacoch pristúpili ku zvýšeniu sadzieb, čím ešte viac skomplikovali zotavovanie domácich ekonomík z následkov pandémie.

Čo prinesie budúci rok?

Makroekonomický výhľad na najbližšie mesiace sprevádza vysoká miera neistoty, ktorá pramení predovšetkým z nepredvídateľnosti ďalšieho vývoja pandémie a ďalšieho vývoja inflácie.

V súčasnosti nie je jasné, aký dopad bude mať na zasiahnuté ekonomiky zimná vlna delta variantu, či nové antivirálne lieky od firiem Pfizer a Merck pomôžu dostať pandémiu pod kontrolu a ani to, či sa čoskoro neobjaví nejaká nebezpečná nová mutácia odolná voči vakcínam.

Budúci vývoj inflácie je takisto veľkou neznámou. Závisí totiž predovšetkým od vyriešenia problémov a zdržaní v dodávateľských reťazcov ako aj nerovnováh na trhu práce, pričom oba faktory priamo súvisia práve s vývojom pandémie. Na infláciu bude mať takisto výrazný vplyv aj ďalší priebeh rodiacej sa energetickej krízy, odvíjajúci sa nielen od geopolitického vývoja ale aj od ešte nepredvídateľnejšieho faktoru, ktorým je počasie počas zimy.

Ďalší vývoj inflácie je pritom dôležitý nielen kvôli priamym dopadom na ekonomiku a spotrebiteľský dopyt, ale aj kvôli reakcii centrálnych bánk. Riziko „politickej chyby“ je veľké a môže mať vážne dopady na ekonomiku. Ak centrálne banky zvýšia sadzby príliš skoro alebo príliš prudko, môžu pridusiť ich rast a ohroziť zotavovanie. Ak však nezareagujú dostatočne včas a stratia kontrolu nad inflačnými očakávaniami, budú následne musieť reagovať o to prudšie a riskovať recesiu spôsobenú príliš prudkým zdvihnutím sadzieb.

Napokon, veľmi dôležitý a ešte ťažšie predvídateľný, je aj dopad inflácie na politický vývoj v parlamentoch a na uliciach. A to predovšetkým v rozvíjajúcich sa ekonomikách. Ceny potravín vo svete sú už dnes blízko rekordnej úrovne, ktorú dosiahli počas Arabskej jari, pričom sa má za to, že práve vysoké ceny potravín boli jedným z najdôležitejších spúšťačov revolúcií a nepokojov, ktoré v tom čase nastali vo viacerých krajinách.

Ak však nenastane žiadny z extrémne negatívnych scenárov v podobe nového smrtiaceho variantu COVID-19, prudkého spomalenia Číny či energetickej krízy a inflačné tlaky v priebehu budúceho roka postupne ustúpia, tak ako dnes predpokladajú centrálne banky, vyspelé ekonomiky vrátane krajín eurozóny budú mať dobré predpoklady pokračovať budúci rok v zotavovaní v solídnom tempe.

 

 

Majte prehľad o stave svojich investícií

Prihláste sa do klientskej zóny, kde nájdete komplexný prehľad svojich investícií.

Prejsť do klientskej zóny