Spotrebiteľské ceny v USA a ceny výrobcov v Číne na mnohoročných maximách

Znepokojivé inflačné dáta z USA a Číny prišli iba niekoľko dní po tom, ako predstavitelia najvýznamnejších centrálnych bánk vrátane Fedu zdôraznili, že súčasný nárast inflácie je síce problémom, avšak zatiaľ nedáva dôvod na zvýšenie úrokových sadzieb. Ak v najbližších týždňoch príde ešte niekoľko podobne znepokojivých inflačných čísiel, skoré zvyšovanie sadzieb bude zrejme opäť v hre.

Inflácia v USA na 30-ročnom maxime

Dáta zverejnené minulý týždeň ukázali, že spotrebiteľské ceny v Spojených štátoch vzrástli v priebehu októbra až o 0,9 %. To je omnoho väčší nárast ako očakávali ekonómovia, ktorých prognózy sa pohybovali v rozmedzí 0,4 % až 0,7 %.

Na medziročnej báze ide až o 6,2 % rast. Toto číslo je takisto väčšie ako konsenzuálny odhad ekonómov na úrovni 5,9 % a zároveň ide o najvyššiu úroveň za 30 rokov.

Čo je však ešte znepokojivejšie, prudký rast prekonávajúci očakávania zaznamenáva aj jadrová inflácia, teda inflácia očistená od vplyvu cien potravín a energií. Medzimesačne vzrástla o 0,6 % a medziročne až o 4,6%. Nárast zaznamenali ceny bývania, ojazdených i nových áut, náklady na zdravotnú starostlivosť, vybavenie domácností či rekreáciu. Cenové tlaky v Spojených štátoch sa tak už nekoncentrujú iba na niekoľko špecifických položiek, ale rozlievajú sa do celej ekonomiky.

Ceny energií a potravín pritom naďalej pokračujú v rýchlom raste a to nielen v USA. Index OSN merajúci ceny potravín vo svete sa už blíži k rekordným úrovniam spred 10 rokov, keď práve rekordne vysoké ceny potravín prispeli k vlne protestov vo svete známej ako Arabská jar.

Index cien výrobcov v Číne na 26-ročnom maxime

V ten istý deň, ako inflačné dáta z USA vyšli aj nové inflačné čísla z Číny. Ukázali na zaujímavý rozdiel medzi americkou a čínskou ekonomikou. Čínske firmy v súčasnosti čelia ešte väčšiemu nárastu cien vstupov ako americké spoločnosti. Index cien výrobcov (PPI) v Číne dosiahol v októbri medziročný nárast až o 13,5 %. Hovoríme tak o najvyššom tempe rastu za 26 rokov.

Príčinou tohto prudkého rastu sú predovšetkým vytrvalo rastúce ceny komodít ako aj akútny nedostatok energií, ktorému v súčasnosti čelia čínski výrobcovia v dôsledku rastúcich cien na svetových trhoch pri súčasnom tlaku čínskej vlády na plnenie emisných cieľov a využívanie „zelenších“ zdrojov energie. Výrazným rozdielom medzi vývojom inflácie v Číne a v USA je však skutočnosť, že rastúce ceny výrobných vstupov sa v Číne zatiaľ nepremietajú do rastu spotrebiteľských cien. Index spotrebiteľských cien narástol v októbri iba o 1,5 % na medziročnej báze.

Rozdiel medzi infláciou v cenách výrobcov a infláciou v spotrebiteľských cenách je tak celých 12 %. Tento stav je vo veľkej miere dôsledkom slabého spotrebiteľského dopytu v Číne, ktorý sa stále poriadne nespamätal z prepadu po vypuknutí pandémie. Rolu však zrejme tiež zohráva vyššia miera regulácie cien. Každopádne, čínske firmy si nemôžu dovoliť prenášať rastúce ceny vstupov na spotrebiteľov v takej miere ako americké či európske. Ich marže sú tak pod silným tlakom. To však samozrejme platí iba o prenášaní cien na domácich spotrebiteľov, nie o exporte na americký či európsky trh, ktoré sa naďalej vyznačujú silným spotrebiteľským dopytom. Pokračujúci prudký rast cien výrobcov v Číne tak zrejme bude prispievať k ďalšiemu rastu spotrebiteľských cien v Spojených štátoch či v Európe.

Budú centrálne banky prinútené ku zvýšeniu sadzieb

Alarmujúce inflačné dáta z čínskej aj americkej ekonomiky prišli v delikátnom čase. Šéf amerického Fedu J. Powell iba niekoľko dní predtým priznal, že „súčasná úroveň inflácie nie je vôbec zlučiteľná s cenovou stabilitou“ a prisľúbil, že Fed nedovolí, aby sa „inflácia stala trvalou súčasťou života v Amerike“. Predstavitelia Fedu však zároveň naďalej považujú súčasný nárast inflácie za prechodný jav, ktorý časom prirodzene odoznie a inflácia sa tak v strednodobom horizonte vráti ku symetrickému 2% cieľu. Fed preto na novembrovom zasadnutí síce pristúpil k očakávanému zahájeniu postupného ukončovania programu nákupov dlhopisov o 15 mld. USD mesačne, avšak súčasne zdôraznil, že na zvyšovanie úrokových sadzieb zatiaľ nevidí dôvod.

Postoj Fedu, ktorý zdieľa aj ECB a ďalšie významné centrálne banky, má svoju logiku. Hlavnými príčinami súčasných cenových tlakov sú faktory na strane ponuky a tak skutočne nie je jasné, ako by v tejto situácii pomohlo zvýšenie úrokových sadzieb a či by namiesto zníženia inflácie neviedlo k znásobeniu problémov v ekonomike. Ak však bude inflácia naďalej pokračovať v raste a rozlievať sa do celej ekonomiky, centrálne banky vrátane Fedu budú mať čoraz väčší problém trvať na „prechodnom“ charaktere cenových tlakov. Snaha vyhovieť politickému tlaku, zachovať si kredibilitu či pokúsiť sa ukotviť inflačné očakávania verejnosti ich môže už čoskoro viesť ku zvýšeniu úrokových sadzieb napriek otáznej účinnosti takéhoto kroku.